Práve takáto obdobie sa zvykne považovať za dospelosť. Áno, je síce pravda, že človek Slovenskej republiky je dospelý (podľa zákona) od chvíle, kedy dovŕši 18 rokov. Od tohto obdobia sme za seba samých zodpovední, a všetky právne a občianske veci musíme riešiť sami za seba. Pravdou však zostáva, že len málokto z ľudí, ktorí práve sfúkli osemnásť sviečok zo svojej narodeninovej torty sa aj dospelými byť cítia. Je to predsa skutočne nízky vek, aby sme sa sami, ale aby nás aj naše okolie a blízky začali považovať za dospelého človeka.

Málokto z nás v tejto dobe totižto uvažuje o zakladaní rodiny či o manželstve a je to úplne v poriadku, je to normálne. Veď sme vtedy ešte len deti, navyše dnešná, oveľa prívetivejšia doba to vôbec od nás nevyžaduje a aj preto si dávame na čas.
Je to však dobre, alebo zle? To je veľmi subjektívna otázka, pretože každý sme iný, inak dospievame, inak uvažujeme, máme iný pohľad na svet, ale aj odlišné hodnoty v živote. Niekto od malička túži po deťoch a rodine a preto sa hrnie preč z domu, aby si založil a vybudoval svoj vlastný domov veľmi skoro.

Avšak mnohí z nás sa do sťahovania od rodičov až tak nehrnú. Načo by aj mali, pokiaľ sa sami necítia dostatočne dospelí na to, aby to mali robiť, myslím si, že rodičia to od nás ani trochu v takom nízkom veku nevyžadujú, teda, aspoň by nemali. V dnešnej dobe sa považuje za prvoradé v takomto veku, aby sa mladí ľudia sústredili skôr na štúdium a svoju budúcu kariéru, rodinu nech si zakladajú až potom, keď budú zabezpečení.

Úprimne sa z týmto postojom stotožňujem, pretože som sama presvedčená o tom, že dieťa chcem priviesť na svet až potom, čo si budem istá tým, že máme s partnerom ako zabezpečiť v prvom rade sami seba a máme dobré zázemie na to, aby sme v ňom vychovávali svoje dieťa, pretože niekedy by ste sa až čudovali.